Je jedno kto ste a čo robíte. Študent, podnikateľ, prostý zamestnanec, celé roky sa točíte v kolotoči stereotypu aby ste prežili zo dňa na deň v tomto materiálnom svete, ktorý vám okrem novopostavených hypermarketov a supermarketov ponúka len ďalšie a ďalšie konzumné maštale. Kupujeme si mobily za stovky eur pretože sme presvedčení, že sú užitočné a potrebné. Tieto lacné sračky, ktorých výrobná cena je pár čínskych šušňov sa u nás veľkolepo predávajú ako klenoty a pritom je to plastový balast, ktorý prestane fungovať hneď potom ako mu vyprší záručná doba. Niekedy aj skôr. Ale v tom momente keď si človek kúpi novú vec, urobí ten malý konzumný objav tak vtedy je šťastný ako blcha. Radosť z novokúpenej veci ale aj tak vydrží len maximálne 2-3 dni.
Môžete si teda gratulovať. Obetovali ste v práci kopu času na to aby vám dali smradľavé peniaze za ktoré ste si kúpili krátkodobú radosť v podobe plastovej sračky, ktorú vám vnútila reklama. Pritom keď sa človek zamyslí, načo mu tá vec vôbec je? Zdá sa mi to akoby to bolo len včera keď sme žiadne mobily nemali a vôbec nám nechýbali. Dnes je svet plný nekonečne dlho telefonujúcich ľudí, ktorí musia informovať všetkých o všetkom, aj o tom aký toaletný papier dnes použili a akú mal farbu.
Deň ide za dňom a všetko sa zdá byť rovnaké. Veci a dianie sa opakuje znova a znova, náš život sa stal zvykom. Všetko čo urobíme je už len zo zvyku. Neustálym opakovaním toho istého doblba sme si vytvorili šablóny a akákoľvek odchýlka od zaužívaného štandardu nám spôsobuje stres. Nemal by byť život ale o objavovaní, o prekvapení, o očakávaní niečoho nového? Dnes nie. Dlhoročné manželstvá alebo vzťahy sa stali spolunažívaním zo zvyku. Prvotný efekt očarenia, niekedy nazývaný tiež láska, sa premenil na prostý zvyk. Poznáš toho človeka vedľa seba, máš ho po ruke - jeho prítomnosť v tvojom živote sa stala zvykom. Kým kedysi ľudia putovali, objavovali a bojovali o prežitie, dnes sú zaseknutý na jednom mieste aj celý život, objavujú akurát tak nové jogurty a iní produkty v hypermarketoch a bojujú tiež akurát tak len s inými nakupujúcimi o výrazne zlacnené mlieko.
Vlády nás presvedčili, že boj je nesprávny, bitka nie je správnym riešením konfliktu a násilím sa nič nedosiahne. Dali nám zákony, majú nás ako psov na vôdzke a držia pri živote ilúzie mierumilovnej ľudskej spoločnosti. Je to ale čudné, že keď sa to vládnej moci hodí, tak vtedy je v poriadku rozdať ľuďom zbrane a nechať proti sebe bojovať dve strany. Toto násilie a smrť je ospravedlňované ako boj za vyššie dobro. Niekedy je ale aj tá smrť vykúpením.
Celu mladosť človek zabije prácou v nejakej posranej spoločnosti kde vynakladá námahu a čas na nezmyselné, ale globálne pre spoločnosť užitočné - čítaj výnosné - činnosti alebo študuje kraviny, ktoré ho všetky ani nezaujímajú. Človek nepotrebuje žiadne peniaze, žiadnu modernú techniku, ktorá sa mu zdá tak dôležitá pre život a hlavne nepotrebuje žiadnu vládu alebo niekoho kto mu bude hovoriť čo robiť a ako žiť. Keby nebol svet zasraný miliardami ľudí a megatonami betónu a iných moderných sračiek tak by mi stačil kus úrodnej pôdy na pestovanie paradajok a uhoriek, kožušiny zo zabitých zvierat, nejaká ostrá palica, primitívne nabrúsené kusy železa a svet kde by bola kotná zver i divoká zver, ktorá by ma chcela zabiť. Každý nový deň by tak bol malý zázrak, že som to do večera prežil. V zime by sme sa zahrabali do zeme, v lete pod prostý prístrešok, ja a nejaká samica homo sapiens sapiens. Zdroj pitnej vody a čarbanice na skaly. Je to tak veľa? Dnes áno. Nech by dnes človek išiel kamkoľvek, všade je coca-cola a moderná civilizácia s byrokraciou a prešpekulovaným zákonmi a nariadeniami, ktoré vytvára degenerovaná ľudská vetva zvaná Právnici.
Celý život som mal pocit, že márnim čas. Neustále som musel robiť všetko podľa scenára, ktorý niekto vymyslel. Nikdy nebol čas na to opýtať sa: "Kto vlastne som?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára