Som Lujdži, internetový ubermensch, možno ma už poznáte. Žijem na dzedzine a ľutujem tých mestských fifíkov s ich zdechlými internetmi. Niekto ale musí žiť aj v meste, nemôžme šeci bývať na dzedzine. Rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú dosť síl ísť so mnou do besného lingvistického tanga a ideologicko-filozofického duelu. Vravím vám, najčudnejší ľudia sú tí najlepší ľudia. Všednosť a mainstream je nuda, tak why so serious?

Search

pondelok 19. novembra 2012

Môj bežný deň v práci

Meškám do práce tak ako vždy, ale to nevadí. Nikto sa nestará, okrem mňa tam nebude tak skoro ráno žiadny nadriadený pracovník a čas príchodu sa nikde nezaznamenáva. Tak sa ani neponáhľam a vykračujem si ako na prechádzke. Keď konečne dorazím do práce s 20 minútovým meškaním tak ako prvé spustím v počítači Firefox a dám sťahovať ďalšiu várku porna. Firemný internet je rýchlejší než gepard na dopingu. Bola by škoda plne nevyužiť také skvelé internetové pripojenie. Pracovať začnem až potom keď beží sťahovanie všetkého čo som si na ten deň naplánoval. Po 5 minútach práce zamknem počítač a idem sa vysrať. Na záchode trónim minimálne pol hodinu a potom ešte 10 minút napodobňujem pred zrkadlom Roberta de Nira z filmu Taxi Driver: "To hovoríš mne? To hovoríš mne!?! Pretože nikto iný tu nie je..." Chvíľu zas pracujem, ale len 15 minút pretože musím pobehať nejaké tie internetové noviny, fóra a napísať pár komentárov. To zaberie aj 30 minút a počas dňa sa k tejto činnosti ešte niekoľko krát vraciam. Isteže, niekedy je potrebné pritlačiť na pracovné povinnosti aby sa robota nekopila. Ak ale pracujem príliš dlho, teda viac ako pol hodiny v kuse, tak začnem zaspávať. Je to sladký pocit kedy sa zvuky okolia začnú akoby strácať v diaľke a všetko vôkol sa rozsype na malé zrniečka piesku. Niekedy ani neviem či som hore alebo spím. Všetky predstavy začnú ožívať, občas sa prebudím, ale som ako omámený a práca ma opäť ponorí pod hladinu reality do snového sveta. Niekedy realita prerazí sen veľmi nepekným spôsobom. Pamätám sa na to ako ma zobudil vibrujúci mobil vo vačku a v hlave mi uviazla myšlienka: "...a jej ruka... ... vibrovala? Čože?" Keď sa už konečne blíži koniec pracovnej doby tak odovzdám štafetu a odchádzam o 5 minút skorej, pretože ako sa hovorí "I don't give a fuck".
Myslím si, že za ten plat aký dostávam toho robím veľa. Okrem toho nemám žiadnu poriadnu motiváciu prečo by som mal pracovať ako včelička. Väčšinu kolegov ženie dopredu strach z výpovede, ale myslím si, že strach nie je tá správne motivácia, všakže?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára