Som Lujdži, internetový ubermensch, možno ma už poznáte. Žijem na dzedzine a ľutujem tých mestských fifíkov s ich zdechlými internetmi. Niekto ale musí žiť aj v meste, nemôžme šeci bývať na dzedzine. Rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú dosť síl ísť so mnou do besného lingvistického tanga a ideologicko-filozofického duelu. Vravím vám, najčudnejší ľudia sú tí najlepší ľudia. Všednosť a mainstream je nuda, tak why so serious?

Search

štvrtok 6. septembra 2012

Vraveli mi textár

Človek by mal byť tým čím chce naozaj byť a robiť to čo naozaj chce. Ja chcem písať. Celé dni aj noci. Už od detstva som písal. Ako som sa naučil písať tak som len písal a písal. Používal som veľké tlačené písmená. Potom strýko doniesol písací stroj. Iné dieťa by doňho pár krát treslo, niečo nezmyselne nabúchalo do kláves, ale ja som písal a písal. Jeden papier, druhý, tretí... Už ako malý som vymyslel brutálnu verziu Harryho a Hendersonovcov. Bol to seriál, ktorý vtedy dávali v televízií. Mierumilovný lesný muž-obor býva v dome spolu s obyčajnou americkou rodinou. Tak som to poupravil. Harrymu preskočí a začne postupne brutálne zabíjať všetkých členov rodiny. Už ako malý som mal šialené fantázie spojené s nevedomím kanibalizmom keď som napísal do svojho zošitu:
Harry rozsekal na kúsky mladú Hendersonovú a začal z nej variť polievku. Do kuchyne vošla stará Hendersonová: "Čo to bude Harry? Vývar? Polievočka? Môžem ochutnať? Je skvelá!"

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára