Cestovateľský zápisok

Pred 4 rokmi som blúdil ulicami a hľadal. Čo presne som hľadal neviem. Mal som plné priehrštia slobody na rozdávanie a len som chodil. Bol som len ďalším nenápadným človiečikom z davu. Nešiel som ale nikam. Ľudia vôkol smerovali do škôl, do práce - jedno bolo isté, mali nejaký cieľ, avšak pochybujem, že väčšina si ten cieľ vytýčila dobrovoľne. Robili to čo museli. Ja som bol voľný.

Jedného dňa ma napadlo, že skúsim nejakým zaujímavým spôsobom zachytiť a opísať prostredie vôkol. Samozrejme, fantázií som povolil uzdu naplno a predstavil si, že aj za tými najnudnejšími múrmi sa môžu diať veľkolepé veci a odohrávať fascinujúce príbehy. Tak vtedy vznikol cestovateľský zápisok.

Prepis zvukového záznamu:

1, 2, 3, skúška. Nachádzame sa na Hlbokej ceste, ceste vybudovanej naprieč skalou. Studený vietor sa prediera naším oblečením, vo vzduchu mierna hmla a z diaľky počuť zbíjačky zmiešané s hlasmi maďarských robotníkov.

Je to cesta vybudovaná primitívnymi nástrojmi z obdobia asi 19. storočia. Čo viedlo ľudí vložiť toľko energie do tak zložitej stavby? Bola to cirkev, ktorá prinútila nevoľníkov vybudovať cestu lemovanú skalami a na vrchole kopca postaviť kostol, tak bohatý, tak zvrátený aby si arcibiskupi a iní vyšší cirkevní hodnostári mohli uspokojovať svoje zvrhlé chúťky a potreby na cigánskych pannách a mladých chlapcoch? Nech je pravda akákoľvek, švitorenie vtákov a šum listov vo vetre prebíja zvuk akoby odnikiaľ. Keď sa človek započúva pozorne, počuje že sú to hlasy nevoľníkov zo záhrobia, ktorí tu zahynuli pri budovaní cesty po neuveriteľnom fyzickom vyčerpaní za stáleho plieskania bičov teologických učňov. Pomaly sa dostávame hore ku kostolu. Je majestátny, s obrovským krížom vzbudzujúcim rešpekt a strach aj dnes. Zaujímavosťou je, že za kostolom sa nachádza niečo čo matne pripomína amfiteáter. Toto starostlivo schované miesto, ktoré nie je obyčajným ľuďom na očiach, mohlo slúžiť ako zvrátený kútik pre kňazov, ktorí sa mohli pod holým nebom oddávať nechutnostiam a pomalému mučenie obetí, ktoré prinášalo týmto kňazom uspokojenie. Všetci vieme, že cirkev bola v stredoveku majstrom v mučení. Neviem si ani prestaviť ako veľmi sa mohli zdokonaliť do 19. storočia.

Pomaly mi dochádza celá táto nechutnosť a jej zvrátená premyslenosť. Na konci Hlbokej cesty stojí kostol. Na začiatku tejto cesty sa dnes nachádza základná škola. Pamätná tabula ale vraví, že kedysi tu bol sirotinec. Určite to bol sirotinec pod záštitou cirkvi, kde na deti dozerali mníšky, ktoré na príkaz vyššej cirkevnej hodnosti vodili touto cestou deti do kostola na nechutné hrátky a možnože aj mníšky samotné boli nútené zúčastňovať sa týchto zvrátených orgií.

Nech je pravda akákoľvek, kostol je dodnes považovaný za slávne a svetské miesto. Terajší slúžiaci farár s vypúlenými očami na tvári a čudným krivým úsmevom, nám odmietol odpovedať na otázky, s tým, že má ešte veľa práce. Pred odchodom sme boli svedkami toho ako farár so slovami: „Poď, dám ti čokoládku.“, vedie do spovednice mladého miništranta.

Opúšťame toto miesto. Vo vzduchu sa vznáša šialený smiech a náreky nesúce sa vo vetre spolu so suchými listami. Mystérium tohto miesta nás skľučuje, vzchopíme sa až keď čudné zvuky prehluší rachot zbíjačiek a ukrajinský robotník hulákajúci: „Курва!“